Vnukol vám spomienku. Neviem definovať spomienku odborne, no z vlastnej skúsenosti viem, že môže byť tak príjemná ako nepríjemná, úsmevná, či na zaplakanie. No dôležité je to, že jedine vy dokážete pocítiť auru, teda výnimočnosť tej spomienky, a aj pri dôkladnom opise niekomu inému, ju nemôžte dotyčnému dokonalé vnuknúť. Neverím na výklady snov, ani žiadne iné duchovné sily, no niekedy sa musím pozastaviť nad tým, čo mi moje podvedomie ponúka. Potom príde večer, keď vypnete od každodenných starostí, pustíte si obľúbenú hudbu a začnete nad tým premýšľať stále viac a viac. Neviažem sa na minulosť, ani na moje spomienky, ale zastaviť sa nedajú a tak s nimi z času na čas strávim niekoľko minút – nenútene, pretože ten zvláštny stav zamyslenia príde, keď ho najmenej čakáte.
Sú ľudia, ktorí neradi spomínajú, nechcú si pripomínať časy, keď im bolo lepšie, či horšie ako v súčasnosti. Ja sama som bola dôkazom tejto neprípustnosti, no potom som si uvedomila, že spomienky mi môžu byť najlepším radcom do života. Dnes ma sled niekoľkých asociácií priviedol k jednej, takmer zabudnutej, ale kedysi veľmi intenzívnej spomienke. Kedysi. Pretože práve dnes som si uvedomila, že to čo má trápilo ešte nedávno, je už preč a s dobrým pocitom môžem povedať, že je to preč už navždy. Dnes už viem, že keď sa zajtra prebudím do slnečného rána, nebude ma táto spomienka prenasledovať ešte niekoľko dní, tak ako kedysi. Pretože už som z nej „vyrástla“ a môžem sa nad ňou jedine pousmiať. A tak tomu snaživému súhrnu obrázkov poprajem veľa šťastia a budem sa tešiť na ďalšie stretnutie v budúcnosti, a už teraz si predstavujem ako s ním zatočím, pretože on sa nemení, zatiaľ čo ja sa mením časom a životom.
Myslím si, že je dobré občas spomaliť, aspoň mysľou, keď už nie telom a podeliť sa s ňou o to, čo sme sa jej snažili dlho utajiť, či už zo strachu alebo iných, úzkostných stavov. Veď nie každý z nás má možnosť vlastniť zázračnú „mysľomisu“...