Včera som sa rozhodla ísť do divadla. Divadlo milujem. Celú atmosféru od príchodu až po záverečný potlesk a cestu domov nočným mestom. No včera som sa cítila inak, pretože všetko bolo prvýkrát. Prvýkrát som šla do divadla úplne sama, prvýkrát som si kúpila lístok priamo na mieste, prvýkrát som videla českú hru, prvýkrát ma divadlo dojalo k slzám, prvýkrát som nešla z divadla domov, ale na internát.
Videla som hru Elementární častice, ktorú režíroval Ján Mikulášek podľa francúzskeho románu od Michela Houellebecqa z roku 1998. Netušila som „do čoho" idem, no využila som radu môjho profesora „musíte chodiť na všetko, aby ste si utvorili vlastný názor o kvalitnom umení a o umení vôbec" a kúpila som si lístok za výbornú študentskú cenu. Po pár minútach sledovania hry som vedela so stopercentnou istotou posúdiť, že druhú radu profesora „veď za 20 kč sa predsa môžete po prvom dejstve postaviť a nenápadne vypariť" už určite v ten večer nevyužijem.
Hra Elementárne častice je vizuálne asi najkrajšia, akú som kedy mala možnosť vidieť. Efekty, ktoré mali povahu chemických pokusov boli niečím ojedinelým a úžasné prepojenie hudby s pohybmi hercov mi spôsobovali zimomriavky na koži. Zvláštnu atmosféru celého predstavenia dotváral kontrast klasickej hudby s rockovou a tiež jednoduchá scéna, ktorá pôsobila neurčitým dojmom a tak bolo tiež na divákovi ako využil vlastnú fantáziu a do akej miery sa stal divákom interaktívnym.
Kráčala som na internát s dobrým pocitom, že som sa rozhodla ísť v ten večer do divadla, že som sa nenechala odradiť tým, že nikto nemal v ten večer čas alebo náladu a že mám nový umelecký a kultúrny zážitok, ktorý ma do určitej miery duševne obohatil.
Uvedomila som si, že byť z času na čas sám, nie je úbohosťou alebo niečím poľutovaniahodným, ale naopak, je to príjemný pocit byť svetu naplno otvorený, bez akýchsi obmedzení, či zábran.
Dlho mi trvalo prijať tento „fakt" ako niečo, čo už pravdepodobne v mojom živote nezmením, nie je to dávno, čo som chodila spávať s pocitom, že by som mala začať žiť viac spoločensky. Neviem, či to bolo strachom z toho, že budem považovaná za chudáka, čo nemá priateľov alebo strachom zo seba samej, no jednoducho prišiel čas, kedy som veľa vecí pochopila. Mám svojich priateľov, ktorí ma berú takú aká som, mám nenahraditeľnú rodinu a v podstate samú seba, svoju samotu, ktorá mi ponúka množstvo príležitosti na život.
Elementárne častice mi len pomohli odkryť moju elementárnu podstatu, moju hru, ktorá ma prostý ba až triviálny príbeh, ale zamaskovaný do množstva procesov a neopísateľných javov.